Na západe nič nové alebo Európska „červená“ únia

Jeden z aktuálnych bulharských vtipov vyvoláva zmiešané pocity. Sofia disponuje letiskom s dvoma terminálmi. „V Bulharsku na akýkoľvek problém existujú vždy dve riešenia. Terminál 1 a terminál 2.“

Bulharsko je pravdepodobne jediná krajina EÚ, ktorej populácia sa za vyše 20 rokov zredukovala o 20%. Miesto pôvodných vyše 9 mln. (1989) obyvateľov, pri poslednom sčítaní ľudu bolo v Bulharsku okolo 7,2 mln. (2011). Príčinou drastickej redukcie obyvateľstva nie je vysoká úmrnosť, ale emigrácia, predovšetkým zo sociálne-politických dôvodov. Členstvo v zjednotenej Európe vlialo Bulharom nádej, že tento nepriaznivý trend predsa len možno zastaviť. Avšak nespokojnoť medyi ľuďmi pretrváva a predstavitelia národa, ako aj zvyšok Európy sú voči tomu hluchí a slepí. Nie som sociológ, no predpokladám, že odliv mladej generácie, či už z dôvodu nadobudnutia lepšej kvalifikácie, alebo získania lepšieho finančného ohodnotenia bude v nasledujúcom období pokračovať a možno ešte zosilnie. Za posledných pár rokov sa Bulharsko stalo vďačným objektom výskumu vývoja emigračných politík a formovania fenoménu tzv. Európskych sirôt (deti sú v opatrovníctve starých rodičov, zatiaľ čo rodičia z prevažne ekonomických dôvodov pracujú v jednej z krajín EÚ).

Protest proti nemorálnosti, neúcte a nespravodlivosti

Každý večer okolo 50 000 – 70 000 obyvateľov v hlavnom meste vychádza do ulíc, aby prešli približne 7 kilometrový okruh centrom Sofie. Pochod začína každý večer o 18:30, cez víkend o 19:00 h (SEČ + 1) pred budovou Úradu vlády BG a prezidentským sídlom. Pokračuje centrálnou ulicou, prejde popri budove Národnej rady, kde sa chvíľu skanduje, a opäť sa dá do pohybu, až kým sa dostane na významné protestné miesto na Orlovom moste. Tam sa protestujúci znovu zhromaždia na záver okruhu, len čo prejdú popri Národnom paláci kultúry a centrále troch parlamentárne predstavených politických síl: koaličné BSP (Bulharská socialistická strana) a DPS (Hnutie za práva a slobody) a opozičná GERB (Občania za európsky rozvoj Bulharska). Posledná zo štyroch politických síl, ktoré sa pri posledných voľbách dostali do parlamentu a od ktorej závisí fungovanie koalície, je nacionalistická ATAKA. Pred jej centrálu sa protestujúcim zatiaľ nepodarilo dostať. Prístupové cesty sú na príkaz lídra strany Volena Siderova večer čo večer blokované policajnými jednotkami.

Táto trasa bola nedávno rozšírená o „promenádu“ na trojprúdovú mestskú tepnu Carigradsko šose (Carihradská cesta), kde sa protestujúci zhromaždili, aby „policajtom uľahčili prepočítanie účastníkov protestov“. Dôvodom bolo opakované zverejnenie oficiálneho odhadu bulharskej polície, ktorá od začiatku protivládnych demonštrácii hovorí o max. 3000-3500 protestujúcich v hlavnom meste. Polícia, ako aj vládny predstavitelia mlčia o protestoch v iných mestách a regiónoch krajiny, ako napr. mestá Plovdiv a Varna (dve najväčšie mestá po Sofii), Pleven a Gabrovo. Protesty proti politicky motivovanému dosadeniu nových predsedov samosprávnych krajov novou vládou boli i v Blagoevgrade, Pazardžiku a Burgase.

Ako sa to celé začalo?

Začalo to tak povediac nevinne, no o to spontánnejšie. Predčasné parlamentné voľby na začiatku mája 2013 sa niesli v duchu doznievajúcich februárových protestov proti vysokým cenám energií (kauza zasiahla i ČEZ) a rekordne nízkej volebnej účasti (51,33%). Všetko bolo „dochutené“ škandálom okolo 300 000 prázdnych volebných lístkov, nájdených 2 dni pred voľbami a pripravených na transport. Bývalá vládna strana GERB (člen EPP) síce voľby vyhrala, avšak vládu sformovala druhá najsilnejšia politická sila BSP (člen PES). Dňa 14.06.2013 vláda ohlásila expresne schválenú nomináciu na nového šéfa Štátnej agentúry pre národnú bezpečnosť (DANS). Meno iba 32-ročného mediálneho magnáta Delyana Peevského sa spája s oligarchickými kruhmi a dvoma súdnymi procesmi proti jeho osobe za zneužitie právomocí verejného činiteľa. Tento človek mal stelesňovať bezpečnosť a ochranu národa. Ešte v ten istý večer sa niekoľko tisíc občanov prostredníctvom sociálnych sietí zišlo na protest v hlavnom meste a požadovali odvolanie Peevského z postu. V tom istom čase už prebiehali potesty po celej krajine. Podobné prešľapy, ako to vládna strana nazýva, neutíchli. V závere minulého týždňa, ďalšia nechvalne známa osobnosť získala dôveru premiéra i vlády. Bývalý starosta malebného mestečka Svoge Emil Ivanov bol v roku 1990 odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody na dva a pol roka za telesné napadnutie a ublíženie druhého stupňa. Člen strany DPS bol dňa 17.07.2013 vymenovaný premiérom Orešarským do funkcie predsedu sofijského samosprávneho kraja. Ostatným, avšak pravdepodobne nie posledným hrubým prešľapom je vymenovanie zástupcu predsedu samosprávneho kraja mesta Smolyan. Tým sa stal opäť mandant DPS Bejchar Duran, ktorý bol roku 2007 odsúdený za úmyselné napadnutie a pobodanie nožom. V tejto situácii je pochopiteľné, že protesy neprestávajú, ale naopak, pokračujú a naberajú na intenzite a jasnosti pri formulácii požiadaviek.

Ak by som to zovšeobecnila, protestujúci sa dožadujú zmeny bulharskej politickej kultúry a definitívny odchod starých štruktúr, ktoré bez výnimky do jedného sú priamymi nasledovníkmi komunistického režimu. Žiadajú konečné zúčtovanie s oligarchickými skupinami, ktoré sú buď priamo napojené na tzv. politickú elitu v Bulharsku, alebo sa úspešne pretransformovali z radov BKP (Bulharská komunistická strana, ku ktorej sa ako hrdý pokračovateľ hlási BSP). Predovšetkým však požadujú doslovných „predstaviteľov národa“ (naroden predstavitel), ktorým nie sú cudzie hodnoty ako morálka, etika, slušnosť česť, či patričné vzdelanie (minimálne vysokoškolské, ktoré nie zriedkavo v parlamente absentuje). Z týchto troch žiadostí plynie komplexná, no logická požiadavka na odstúpenie súčasnej vlády. Treba dodať, že hoci v opozícii, ani vládna strana GERB nespĺňa očakávania protestujúcich. V tejto chvíli sú v prípravnom štádiu, alebo sa už vedú súdne procesy proti bývalým vysokopostaveným politickým predstaviteľom kabinetu Bojka Borisova.

Svetlá a tienistá stránka protestov

Úspech je v tom, že generácia Bulharov narodených predovšetkým v 70. a 80.  rokoch možno po prvý krát nie je skeptická. Typický bulharský individualizmus je zatiaľ v pozadí a protestujúci sú viac menej jednotní. Na druhej strane, hoci sú aj nejaké tie excesy, pozorujem veľmi pôsobivú kreatívnosť a vynaliezavosť, ktorá zriedkavo presahuje medze slušnosti. Ak ich vládna koalícia nazve hanobne lumpen (skratka od lumpenproletariát), na ďalší deň možno vidieť plagáty a tričká, či SMS správy, hromadne zaslané na čísla daných poslancov, s textom „Odstúpte! Váš lupmen!“. Zdá sa, akoby s každým ďalším prešľapom vlády sílilo odhodlanie protestujúcich vydržať.

Reálne však demonštranti nedosiahli nič. Vďaka aktuálnym protestom v Turecku a Brazílii, ktoré sú mnohonásobne početnejšie, o Bulharsku sa ani doteraz nevie. Nebolo ani odkiaľ. Oficiálne štátne informačné zdroje v súčinnosti s vládnymi predstaviteľmi zámerne manipulujú informáciu o počte protestujúcich, či vôbec o existencii protivládnych protestov v ďalších mestách. Nedávno dokonca ČT24 po dvoch týždňoch od začiatku protestov odvysielala krátku správu o „niekoľko stoviek protestujúcich v hlavnom meste Bulharska“. Po mojej žiadosti na opravenie tohto chybného údaju i napriek predstaveniu snímkového a video materiálu sa tak nestalo.

Európsky paradox

Ďalším možným dôvodom ignorovania protestov na národnej i medzinárodnej úrovni je paradoxne členstvo Bulharska v EÚ. Vyzerá to, akoby v tejto chvíli nebolo vhodné hovoriť o tom, že v niektorej z členských krajín EÚ sa už takmer mesiac odohrávajú masové protivládne protesty. Mimo diskusiu stojí i veľmi pálčivý problém väčšiny krajín bývalého Východného bloku. Tým sú komunistické strany, ktoré po roku 1989 nevymizli, ale sa pretransformovali. Komunisti, ktorých Európa spolu s fašistami stavia na rovnakú úroveň, kvôli rozsievaniu totality, represiám a ľudským obetiam, sú masovo rehabilitovaní ako sociálni demokrati a prijímaní západoeurópskymi ľavičiarmi. Ľavičiarmi, ktorí si pletú teóriu s praxou a sociálnu demokraciou s komunistami, či socialistami.

(Ne)vhodnosť prílišnej publicity bulharských protestov je podľa všetkého určená blížiacimi sa voľbami do EP (2014). Za posledných niekoľko rokov (približne od vypuknutia gréckej krízy) sa Európa prefarbuje z modrej (EPP) na červenú (PES). V decembri 2012 bol za nového prezidenta európskych socialistov (PES) zvolený Bulhar Sergej Stanišev. Ten istý je zároveň dlhoročným lídrom Bulharskej socialistickej strany, ktorá nedávno oslávila 100 rokov svojej existencie (nevynímajúc pol storočia represií a diktatúry). Preto je možné predpokladať, že z politických dôvodov je vrcholne „nevhodné“ vedieť, že niekde v rámci predvolebnej EÚ je problém. O to viac, že ho má na svedomí vláda šéfa európskych socialistov. Pred niekoľkými dňami dvaja európski veľvyslanci v Sofii sa odhodlali verejne sa ozvať k otázke už mesiac trvajúcich každodenných protestov. Krok diplomatických predstaviteľov Nemecka a Francúzska však možno hodnotiť skôr iba ako „hlas na púšti“. Bulhari sú ignorovaní vlastnou vládou, ktorá tieto dni uvalila čiastočnú cenzúru na médiá. Zahraničie buď nevie, alebo nechce o protestoch vedieť. Po Európe už niekoľko týždňov kolujú rôzne otvorené listy identického obsahu. Bulhari v domovine i emigrácii žiadajú európskych predstaviteľov, aby konečne začali konať.

Bulharský paradox

Bulharskí vládni predstavitelia sa rozhodli pre taktiku nevšímavosti, vyhlasovania nepravdy na medzinárodnej úrovni a platených kontraprotestov. Deyan Peevski bol síce odvolaný, ale iba v dôsledku protestov. Medzičasom získal prístup k mimoriadne citlivým a tajným informáciám. Iba čas ukáže, aké to malo následky. Po jeho vymenovaní i napriek protestom, nezávislý, avšak nominant socialistov, Plamen Orešarský, obhajoval toto svoje rozhodnutie, ako aj osobu Peevkého. Po jeho odvolaní zasa zdôvodňoval, že šlo o chybu, ktorá sa môže stať. Za tento krok si Orešarský, no predovšetkým Stanišev vyslúžili uznanlivé potľapkanie po ramene od predsedu Európskeho parlamentu Martina Schulza. Na kongrese PES v Sofii, ktorým európski socialisti odštartovali svoju predvolebnú kampaň, Schulz vyhlásil, že je hrdý na to, že v osobe Sergeja Staniševa má PES takého silného lídra a štátnika.

Vládni, alebo národní predstavitelia, ak použijeme doslovný preklad z bulharčiny, na jednej strane vyhlasujú, že „na prvom mieste je národ“, že „slúžia národu“, že nie oni, ale „národ je podstatný“ a na strane druhej sa nechali od polície ochraňovať železnými zátarasami (pred úradom vlády a pred parlamentom). A pred kým? Pred vlastným národom.

V Sofii, zriedkavo i mimo nej, sa organizujú i tzv. kontraprotesty na podporu vlády. Avšak tieto veľmi nápadne zaváňajú organizovanými skupinkami štatistov, najatých od špecializovaných agentúr. Ceny za štatistu sa pohybujú od 20 do 30 leva (10-15 EUR) na osobu na 1-3 h.

Protestujem, protestuješ, protestuje, …

Minulý rok  (2012) protesty viedli zelení a ekologicky zmýšľajúci občania. Februárové protesty boli odštartované podozrivo vysokými cenami za vykurovanie a el. energie, čo je však večná téma zimných mesiacov a celoročný problém zlého hospodárenia štátneho regulačného úradu. Aktuálne protesty možno chápať jednak ako pokračovanie tých predošlých, ktoré neuspokojili potreby občanov, zároveň sú vyvrcholením a znakom, že pohár trpezlivosti pretiekol. Na ulici vidíme sociálnu vrstvu, ktorá má zamestnanie alebo vzdelanie, prípadne oboje. Ide prevažne o občanov ekonomicky činných, čo je aj dôvod prečo masové protesty sa konajú večer, po pracovnej dobe. Možno vidieť prierez sociálnymi vrstvami, od skupiny  mladých vzdelaných, či športovo založených ľudí, cez rodiny s deťmi, inteligenciu, pracujúcich vo verejnom i súkromnom sektore, podnikateľov, až po najstaršiu generáciu, kde nechýbajú lekári, bývalí národní reprezentanti, či vedci.

Protestujúci sa dištancujú od akýchkoľvek politických strán. Možno počuť komu nedôverujú a koho nechcú, ale nedozvieme sa, koho by chceli. Skôr sa správajú apoliticky a nedôverčivo k akejkoľvek politickej formácii. Vyjadrujú to aj vyhlásenia na odstránenie systému politických strán, ktoré sú stelesnením mafiánskych praktík a nezdravého rodinkárstva. To, čo žiadajú, je zmena volebného práva, možnosť priamej voľby a tiež možnosť odvolania poslanca, pokiaľ si neplní svoju prácu. Ich požiadavky sú smerom ku zmene systému na taký, ktorý by umožňoval lepšiu a efektívnejšiu kontrolu vlády priamo občanmi.

Stredopravé strany, ktoré v posledných voľbách neuspeli, sú rozhádané a mnohí členovia si svojou straníckou „turistikou“ zabezpečili hlbokú nedôveru bulharských voličov.

…a politici sa usmievajú

Protestujúci sa snažia ignorovať provokácie nasadených skupín a zároveň sa správať slušne. Akoby svojim správaním chceli dokázať politickým špičkám, že slušnosť a morálka sú možné a realizovateľné.

Po prvých dvoch týždňoch každodenného večerného vychádzania do ulíc sa protestujúci rozhodli pritvrdiť. Spustila to ignorácia a zahmlievanie situácie pred zahraničnými médiami na nedávnom stretnutí členov EÚ v Bruseli. Sergej Stanišev dostal novinársku otázku na protesty v jeho krajine. Jeho odpoveď bola, že protestuje menší počet ľudí a poprosil novinárov, aby „neporovnávali Sofiu s provinciou“.  Ako som už spomenula, protestuje sa i v iných mestách. Žiaľ, táto informácie nie je mediálne prístupná ani pre bulharsky hovoriaceho, nie to ešte cudzinca. Okrem večerných demonštrácií, už druhý týždeň vždy medzi 8:00 a 9:00 sa pred Národnú radu schádzajú ľudia na šálku kávy alebo čítanie knihy, ako znak protestu. Okrem toho hromadne posielajú identicky znejúcu krátku textovú správu na mobilné telefóny vládnych predstaviteľov, či sa zhromažďujú pred domom  absentujúceho politika a „povzbudzujú“  ho, aby už konečne začal chodiť do práce, kam sa ako poslanec nechal zvoliť.

Protestná ranná káva natoľko podráždila poslancov, že pri zrýchlenej legislatívnej procedúre presadili cenzúru bulharskej štátnej televízie. Tá musí podľa nového nariadenia povinne naživo vysielať zasadnutia Národnej rady, čím je znemožnené informovať naživo o tom, čo sa deje pred parlamentom. Ďalší cenzúrny úder prišiel zo strany polície, ktorá zakázala štábu štátnej televízie využívať pre nahrávanie vyvýšené miesto na verejnej komunikácii v centre mesta. Oficiálnou príčinou bolo, že televízny štáb údajné blokoval cestu a prekážal davu protestujúcich. Skutočný dôvod však pravdepodobne bol omnoho prozaickejší: televízia ukázala neuveriteľné množstvo ľudí na jednom mieste, ktorí žiadnym spôsobom nebolo možné predstaviť ako „niekoľko stoviek“, či „okolo 3500 protestujúcich“.

Presný počet ľudí, ktorí sa aktívne účastina na protestoch, nie je známy. Existujú však metódy, ktorými je možno vytvoriť aspoň približný odhad. Jeden z nich je založený na výpočte podľa veľkosti plochy daného námestia, či ulice. Plocha pred Úradom vlády má približne 7000 m2 a už od prvého dňa protestov sa tam ľudia tlačili, alebo presahovali do blízkych ulíc.

Koalícia z času na čas pozve predstaviteľov protestujúcich na debatu. Na Úrad vlády však púšťajú iba pokiaľ sa rodné číslo zhoduje s tým na ich zozname, čo je minimálne podozrivé. Pár dní pred koncom vlády Bojka Borisova, údajná predstaviteľka protestujúcich zohrala snažné, ale nepresvedčivé divadlo aktu udobrenia  sa protestujúcich s vtedajším premiérom. Demonštranti sa od tejto dámy dištancovali a škandál bol na svete.

S blížiacim sa mesiacom dovoleniek pravdepodobne bude silnieť i tlak zo strany protestujúcich na poslancov. A tí by vo vlastnom záujme mali začať konať. Inak nie je vylúčené, že sa budú musieť predčasne vrátiť z dovolenky.

Európski občania, občianska EÚ

Manipulácia faktov a zároveň zachovávanie postoja, akoby sa nič nedialo a žiaden problém neexistoval vytvárajú množstvo otázok ohľadne budúcnosti. Pokiaľ prvých 100 dní nová vláda ignoruje nevôľu početnej časti národa, znevažuje ho rôznymi obvineniami a neúctivými kvalifikáciami, medzitým ukrýva až zámerne manipuluje veľkosť a dopad problému vo vlastnej krajine, je veľmi otázne, čo ešte je možno od tejto vlády čakať? Aký bude ďalší krok? Kam až sú schopní zájsť? Skutočne západoeurópska ľavica nevidí rozdiel medzi komunistickou diktatúrou (socializmom východoeurópskeho typu) a sociálnou demokraciou? Kde sú demokratické hodnoty, na ktorých stojí jednotná Európa? Kde sú obhajcovia týchto hodnôt?  Sú snáď príliš zaneprázdnení prípravou predvolebnej kampane pre voľby do EP na budúci rok?

Rok 2013 bol vyhlásený za Európsky rok občanov 2013 (EYC2013). V bulharskom kontexte to znie ako ideálna možnosť v praxi realizovať porozumenie medzi inštitúciami a občanmi. Alebo sa jedná o klišé, ktoré dobre vyznieva na papieri v rámci európskej, avšak praktické dopady nemožno očakávať? Musí snáď niekto priniesť ďalšiu ľudskú obeť, ako Plamen Goranov vo februári 2013, aby bulharskí a európski politici pochopili, že v rámci EÚ existuje problém, ktorý treba riešiť nie po dovolenke, nie po voľbách do Európskeho parlamentu, ale hneď teraz?

Vanja

Šéfka webu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *