ČEZ-ské patálie v Bulharsku

ČEZ sa nachádza v oku balkánskeho hurikánu.[1] Tieto dni česká politická scéna za výdatnej pomoci médií obhajuje rozhorčenie spoločnosti, v ktorej česká vláda má 70%-ný podiel.  Opierajúc sa o predpoklad, že české hľadisko je dobre známe, pokúsim sa predstaviť i druhú stranu v spore, Bulharsko.

Po oficiálnom páde komunizmu v Bulharsku v roku 1989  podobne ako v iných postkomunistických štátoch i tu začal proces demokratizácie (odborníci na problematiku sa zhodujú, že obdobie prechodu ešte stále neskončilo). Analógia s vývojom v strednej Európe je až zarážajúca – privatizácia, obracanie kabátov miesto reálnej výmeny aktívnych politikov a premiešanie starých štruktúr s novými, rozkvet oligarchie a v neposlednej rade vznik súkromných bezpečnostných služieb. Zakladateľ a niekdajší majiteľ najznámejšej bezpečnostnej služby v Bulharsku Ipon je dnes už bývalý premiér Bojko Borisov. Ten sa z osobného strážcu komunistického vodcu Todora Živkova a monarchu Simeona Saxe-Coburg-Ghotu vypracoval cez prezidenta policajného zboru až do premiérskeho kresla. Predpokladám, že podobnosť s ABL a politickou scénou v Českej republike, súvislosti a dôsledky nie je potrebné rozvádzať.

Súčasná energetická situácia v Bulharsku mohla byť celkom iná. Na konci minulého storočia v roku 1997 sa krajina vďaka neskúsenej a nie veľmi kompetentnej politickej elite dostala do krízy, ktorú sprevádzala extrémna inflácia a hlad. Vtedajšia vláda padá v dôsledku občianskych protestov a nepokojov a k moci sa dostáva stredopravá politická formácia, ktorá stála v čele protestov. Demokratický zväz premiéra Ivana Kostova má pred sebou dva hlavné ciele – vybŕdnuť z katastrofálnej ekonomickej situácie a stať sa členom európskej „rodiny“ a medzinárodných štruktúr. Nová vláda podpisuje nevýhodné energetické zmluvy. Jadrová elektráreň Kozloduj sa vďaka francúzskemu lobingu v prospech Rumunska nestáva hlavným regionálnym faktorom vo výrobe a vývoze elektrickej energie. Miesto toho sa bulharskí politici zaväzujú do niekoľkých rokov úplne odstaviť jadrové reaktory, ktoré v tej dobe sú jedny z najmodernejších v Európe. Dôvod tohto kroku bola Čechom dobre známa pieseň o strachu z jadrovej havárie.

Na počiatku nového tisícročia prebehla obrovská privatizácia bulharských podnikov, medzi iným i spoločností pre distribúciu elektrickej energie a plynu. Súčasný country manažér ČEZ v Bulharsku Petr Dokládal, ktorý v rokoch 2001 – 2006 pôsobil na poste veľvyslanca ČR v Bulharsku, v nedávnom rozhovore pre bulharský štátny rozhlas dementoval spojitosť medzi jeho súčasnou pozíciou a možnosťami a kontaktmi, ktorými ako diplomat disponoval. Dokládal vyjadril presvedčenie, že bulharskému energetickému trhu chýba liberalizácia. Nekomentoval však konečnú privatizáciu distribučných spoločností krajiny v roku 2011. Napriek veľkému záujmu zo strany zahraničných konkurentov české energetické spoločnosti postupným privatizovaním štátnych akcií a vytláčaním zahraničnej konkurencie z miestneho trhu získali väčšinový podiel v sfére distribučných spoločností v Bulharsku (nemecká spoločnosť EON v roku 2011 predáva svoju strategickú pozíciu v distribuovaní elektrickej energie na severe krajiny. 100%-ným vlastníkom sa stáva česká spoločnosť Energo-Pro). V súčasnosti je bulharský energetický trh riadený česko-rakúskym monopolom. Na juhu krajiny operuje spoločnosť EVN, západ pokrýva ČEZ a na severovýchode krajiny drží monopol spoločnosť Energo-Pro. Spoločnosti okrem distribúcie rozšírili svoje portfólio. Získaním aktív vo vodných a uhoľných elektrárňach sa stali zároveň výrobcami energie v Bulharsku.

Eso v rukáve bulharských i českých politikov pri obhajobe aktív ČEZ-u v balkánskej krajine je, že bulharská elektrická energia je najlacnejšia v rámci celej EÚ. Tento fakt nemožno poprieť.[2]Po oboznámení sa s výpisom účtu za spotrebované energie však tento argument prejde iba ťažko, alebo minimálne vyvstane niekoľko zásadných otázok. Bulhari z rozhodnutia príslušných orgánov a so súhlasom monopolov neplatia za energie vopred. Niektoré faktúry sú často až za trojmesačné účtovacie obdobie. Čo sa za týmito označeniami ukrýva, nie je celkom jasné a dôveryhodné informácie chýbajú. Vo všeobecnosti sa však vie, že klienti platia aj za neplatičov, ktorý za nezákonný odber energie nie len že nie sú sankcionovaní, ale za úplatok im zamestnanci distribučných spoločností kryjú chrbát a krádež nehlásia.

Distribučné spoločnosti majú povinnosť elektrickú energiu dodávať, ale tiež zodpovedajú za správu elektrickej siete a bezproblémové dodávky energie, za ktorú klienti platia. Bežná prax posledných rokov je, že distribučné spoločnosti (konkrétne ČEZ v regióne hlavného mesta) v rámci údržby vymieňajú iba nové, tzn. neporušené rozvodné zariadenia. To, že výmenu potrebujú staré rozvádzače, asi nie je nutné vysvetľovať. Pri mesačnej kontrole a odpisovaní údajov z elektromerov zamestnanci spoločností často neodpisujú údaje od každého klienta zvlášť, ale rozdelia celkovú hodnotu dodanej energie na všetky domácnosti v danej budove. Pokiaľ vám „dobrosrdeční“ susedia odoberajú elektrinu na čierno, vy nemáte šancu to zistiť a distribučná spoločnosť si nebude pridávať zbytočné starosti.

V rámci rozširovania pôsobnosti distribučnej spoločnosti v regióne samozrejmou politikou by malo byť prilákanie nových klientov. V situácií chýbajúcej konkurencie však iniciatíva musela prísť zo strany zákazníka. Známe sú prípady, kedy majitelia rodinných domčekov museli spojiť sily, aby mali zavedenú elektrickú energiu. Keď im ČEZ z dôvodu chýbajúcich zariadení odmietla dodávať energiu, sami si museli kúpiť trafostanicu a inštalovať káble. Respektíve, budúci klienti dostali od spoločnosti ponuku zakúpiť si zariadenie za 50 000 EUR a to i napriek faktu, že elektrifikácia je podľa zmlúv v kompetencii distribučnej spoločnosti. Obyvatelia napokon realizovali kúpu trafostanice a jej inštaláciu za polovičnú cenu, ktorú si rozdelili. Vrcholom však bolo oznámenie ČEZ-u, že pre tých niekoľko domov môžu dodať iba jedno samostatné meracie zariadenie. Dôvodom bolo fakt, že trafostanica nie je vlastníctvom spoločnosti. Druhá možnosť, s ktorou napokon čerství majitelia nevoľky súhlasili, bola, že prepíšu zariadenie na spoločnosť ČEZ, ktorá za to dodá elektromer pre každú domácnosť zvlášť.

V dôsledku celoštátnych protestov ČEZ spolu s vyúčtovaním za energie za mesiac január 2013 zasiela aj vysvetlenie ako sa utvára konečná spotrebiteľská cena. Zjednodušený vzorec vyzerá asi nasledovne: pokiaľ faktúra za el. energiu je 1 leva (1 EUR = 2 leva), okolo 0,10 Lv. je suma, ktorú reálne zarobí ČEZ. Zvyšná čiastka sú poplatky, ktoré od ČEZ putujú výrobcovi el. energie (ktorým môže byť i samotný distribútor), štátnemu energetickému regulačnému úradu a štátnej energetickej agentúre. Nezodpovedanou otázkou ostáva ako a koľko zo zvyšných 0,90 Lv. putuje k spomenutým inštitúciám a daňovému úradu, prípadne ďalším neoficiálnym subjektom.

Nebolo by správne označiť ČEZ za dôvod pádu bulharskej vlády. Nepokoje v spoločnosti však vznikli a napätie sa zvýšilo i vďaka neschopnému manažmentu monopolov. Tie si toto svoje privilegované postavenie mohli dovoliť práve vďaka financovaniu politických strán nie len v ostatnej vláde, ale aj v tých predošlých.
Politici teda boli platení hneď dvakrát, avšak z toho istého zdroja – z peňazí svojich skutočných zamestnávateľov, t.j. bulharských daňových poplatníkov. Práve tento zamestnávateľ sa po 24. rokoch rozčúlil dostatočne na to, aby tých neschopných, morálne a ideovo schátralých „zamestnancov“ konečne vyhodil.

Bulharsko má na svoju rozlohu pozoruhodné energetické a geopolitické možnosti. Doposiaľ sa však z týchto predností obohacovali iba malé politicko-oligarchické skupiny, ktoré si výhodné postavenie preniesli ešte z obdobia pred rokom 1989. Netreba sa preto pozastavovať nad uplatňovaním starých praktík. Lídri politických strán si na seba navzájom objednávajú spáchanie atentátu, prokuratúra nešetrí závažné porušenia zákona, ale ich ututláva medializovaním drobných priestupkoch a bezpečnostné služby pracujú pre konkrétne vysokopostavené skupiny ľudí. Formálni antikomunisti (tzv. demokrati) za štvrťstoročia dokázali okrádať štát rovnako šikovne a nebojácne ako ich oficiálni „úhlavní nepriatelia“ z minulého režimu. Mediálna sféra tiež nestojí na strane občana. Jej podpora je prevažne selektívna, výber a interpretácia tém poväčšine závisí od spôsobu a rozmeru finančného zabezpečenia daného média. Toto všetko vytvára v spoločnosti hlbokú ranu a ešte hlbšiu nedôveru v akýkoľvek politický subjekt. Napokon krízu líderstva a hlad po spravodlivosti, právach, no i povinnostiach je možné pozorovať v celom európskom priestore.

Miesto záveru ponúkam jeden z aktuálnych politických vtipov, ktorý vystihuje súčasnú atmosféru v krajine: „Bulharsko by malo získať Nobelovú cenu za mier, pretože je to najneutrálnejší štát na svete. Nemieša sa ani do vlastných vnútorných záležitostí.“

Vanja

Šéfka webu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *