Bitka na Kosovom poli 21. storočia alebo kde sa dvaja bijú…

Leto je v plnom prúde, ale o „uhorkovej sezóne“ nemôže byť ani reči. Región juhovýchodnej Európy nezaprie svoj výbušný potenciál, a tak to v oblasti i napriek daždivému počasiu a záplavám vrie. A  pokiaľ by aj horkokrvný Balkán strácal dych, medzinárodné spoločenstvo je pripravené ochotne „podať pomocnú ruku“.

Jeden z mnohých pro USA ladených plagátov v hlavnom meste Kosova

O rozruch v celoeurópskom meradle sa k záveru mesiaca postaral jeden z orgánov Spojených národov (OSN). Medzinárodný súdny dvor  so sídlom v holandskom Haagu vo štvrtok 22. júla  vyniesol konečný verdikt vo veci  Súladu s medzinárodným právom jednostranne vyhlásenej nezávislosti dočasnými samosprávnymi inštitúciami Kosova (žiadosť o odporúčací posudok). Subjektmi  v spore sú Srbsko a Dočasné samosprávne inštitúcie Kosova, ktoré  17. novembra 2008 jednostranne vyhlásili nezávislosť Kosova od Srbska.  Dočasná kosovská vláda predstavuje orgán vytvorený na základe rezolúcie Rady bezpečnosti č. 1244, vydanej misiou OSN v Kosove (UNMIK). Tá vznikla  10. júna 1999 na sklonku kosovského konfliktu a v decembri 2008 bola vystriedaná misiou EÚ (EULEX), čím primárna zodpovednosť za región (aspoň formálne) prešla na európskych predstaviteľov.

Do očakávaného rozhodnutia svetovo uznávanej a relevantnej medzinárodnej inštitúcie vkladalo svoje nádeje ako Srbsko, tak aj Kosovo. Hoci rozhodnutie nemá záväzný, ale iba odporúčací charakter, obe strany sa nádejali, že výrok  konečne posunie riešenie desaťročia trvajúcej bilaterálnej „krivdy“ do novej roviny. Podľa predstaviteľov OSN malo ísť o ďalší krok k dosiahnutiu mieru v oblasti. Avšak všetko nasvedčuje tomu, že sa stal pravý opak. Obsahovo prázdny verdikt nielen, že nedal jasnú odpoveď, ale spôsobil ďalšie zvýšenie napätia v regióne. Explicitné „zapravdu“ nedostalo ani Srbsko, ani Kosovo. Hodnotenie súdu, ako vyplýva z oficiálneho názvu prejednávaného prípadu, sa týkalo iba relevantnosti samotného aktu vyhlásenia nezávislosti, bez ohľadu na širšie súvislosti. Rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu teda znelo: „ medzinárodné právo neobsahuje platný zákaz vyhlásenia nezávislosti (…) Vyhlásenie nezávislosti zo 17. februára 2008 neporušuje  medzinárodné právo.“ . Je evidentné , že takýto výrok ponúka širokú škálu interpretácií, ktoré majú svoje jasne určené poslanie vopred zadefinované. Dokazuje to aj prezident Kosova Fatmir Sejdiu, ktorý nezaváhal a už nasledujúci týždeň vyzval štáty ako Slovensko, Grécko a Rumunsko,  aby neblokovali rozvoj jeho krajiny a urýchlene uznali to, čo podľa jeho slov potvrdil aj medzinárodný súd v Haagu. V opačnom prípade štátyy, ktoré ešte stále neuznali nezávislosť Kosova, bude možné považovať za „porušovateľov medzinárodného práva“.

Kosova, Prishtine

Na druhej strane stoja pochopiteľné rezervované pozície Bratislavy, Bukurešti, Atén, ale aj Madridu, ktoré vyplývajú z obavy o bezpečnosť a zachovanie suverenity vlastnej krajiny. Nepomohlo dokonca ani ubezpečovanie zo strany právnikov a predstaviteľov OSN, že sa z kosovskej otázky nestane medzinárodný precedens. To je totiž hlavnou príčinou negatívneho postoja spomínaných „neposlušných štátov“, ktoré odmietajú uznať nezávislosť Prištiny. Pokiaľ by sme aj opomenuli historickú skúsenosť malých „hráčov“ s veľkými mocnosťami, v prospech obáv hovorí aktuálny vývoj v Európe, na čele s hlavným organizátorom „bitky o Kosovo“ dvadsiateho prvého storočia, Organizáciou spojených národov.

Ako garant spravodlivosti a práva OSN zlyhalo na plnej čiare, keď svojím konaním systematicky podkopáva  zásady a princípy vlastného fungovania. Stačí sa pozrieť na ustanovujúci dokument organizácie. Už v prvej kapitole Charty OSN nachádzame deklarovanú zásadu, že „všetky členské štáty sú suverénne a rovnoprávne“ a „žiadne z ustanovení Charty nedáva právo OSN, aby zasahovala do vecí, ktoré podstatne patria do vnútornej právomoci ktoréhokoľvek štátu“. Svoj dvadsaťročný príbeh by o tom vedelo rozprávať Srbsko, ale aj ďalšie krajiny. Naviac, existujú signály, že Kosovo by nemuselo byť poslednou kapitolou týchto „memoárov“. Ba práve naopak. Osud bývalej nedeliteľnej súčasti Srbska a v súčasnosti najväčšej americkej vojenskej základne v Európe, sa veľmi ľahko môže zmeniť v spínací mechanizmus pre vyburcované nacionalisticko-revizionistické nálady na starom kontinente.

A čo na to bežný Európan? Partička sa hrá na najvyšších poschodiach, mimo dosah smrteľníkov, a tak nám ostáva iba čakať a dúfať, že letné horúčavy otupia snahy o extrémne riešenia problémov a Európa sa znova bude môcť tešiť z „uhorkovej sezóny“.

Vanja

Šéfka webu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *